50 rokov Terasy – 4. časť
Prvým trom epizódam seriálu o päťdesiatročnej Terase dominovala „predsídlisková éra“ tejto lokality. Spomenuli sme si základné parametre sídliska, ako je koncipované, historické nemá lokalít, ich význam i minulé využitie. Históriu zástavby sme začali písať v minulej časti, v ktorej sme rozprávali o tzv. „starej Terase“ – štvrti skromných rodinných domov, ktorá zaberala východnú časť západnej riečnej terasy Hornádu. V ďalších pokračovaniach prejdeme k prvopočiatkom budovania panelového sídliska. Popíšeme si vývoj jeho koncipovania, čo mu predchádzalo a čo z neho vyplývalo.
Univerzita na terase
Skôr, než začneme popisovať prvé zastavovacie štúdie sídliska Terasa z roku 1958, pristavíme sa na chvíľu v roku 1918. V časoch keď sa v diplomatických kruhoch ukončovala patová situácia na bojiskách prvej svetovej vojny, bola v Košiciach témou dňa regulácia výstavby mesta. Vidina ukončenia vojny, dávala nádej na stavebnú konjunktúru – plánovalo sa viacero nových verejných budov, napr. poštový palác, hasičská kasáreň, nová tržnica na Námestí osloboditeľov, budova Sedrie, Reduta, nový Mestský dom, nové nádražie i Rákociho múzeum.
Nekontrolovaná výstavba skromných domčekov najmä na predmestiach primäla radných riešiť túto otázku. Po zavedení dôslednej regulácie výstavby v meste volala miestna tlač už začiatkom 20. storočia, no k vypracovaniu štúdií regulačného plánu mesta sa Košice prepracovali až v roku 1918.
Víťazmi vyhláseného súbehu sa stali budapeštiansky architekt dr. Eugen Lechner a technický radca László Warga z Budapešti. Za svoj návrh obdržali odmenu 3500 korún a zároveň boli poverení preštudovaním ostatných návrhov, vybraním prijateľných myšlienok z nich a spracovaním jednotného regulačného plánu mesta. Práca víťazného tandemu Lechner–Warga rátala aj s urbanizáciou terasy. Budapeštianski inžinieri do lokality Hliník naplánovali rozsiahly komplex budov technickej univerzity. Areál sa mal rozprestierať od Myslavskej cesty až po Kalváriu. Škola mala byť riešená pavilónovo a architekti ju situovali do honosného parku.
Rozsah areálu technickej univerzity na výreze z regulačného plánu mesta z roku 1918. Vpravo sú rozoznateľné dnešné ulice Kuzmányho a Moyzesova.
Dochádzku do areálu univerzity navrhovali pomocou pozemnej lanovkovej železnice. Tá mala začínať pred novou staničnou budovou na severovýchodnom okraji Mestského parku (zhruba na mieste dnešnej Pošty 2), prechádzať severným okrajom parku, novoprebúranou ulicou mala pokračovať na Bielu ulicu a krížom cez Hlavnú ďalej po Poštovej až po úpätie Terasy, kde mala byť ukončená.
Tento návrh bol kritizovaný zo strany viacerých posudzovateľov. Dvorný radca Ferenc Devecis del Vecchio argumentoval prílišným narušením zástavby v stredovekom jadre, ktorej búraním by bol narušený klasický rad domov na Hlavnej ulici. Domnieval sa tiež, že technické riešenie takejto pozemnej lanovky by bolo príliš nákladné. Námietky mal aj voči rozlohe areálu vysokej školy na terase, ktorú považoval sa prehnanú.
Toto všetko sa dialo v auguste roku 1918, len pár týždňov pred rozpadom monarchie. Košice však už onedlho pripadli novovytvorenému Česko–Slovensku a odvážne plány upadli do zabudnutia. Ďalšie roky sa niesli v znamení pokračovania čiastkových parcelácií terasy a jej zastavovaním skromnými obydliami robotníkov a primášov.
Vyznačenie pozemnej lanovkovej dráhy na výreze z regulačného plánu mesta z roku 1918. Zdroj: Dvadsať rokov investičnej výstavby vo východoslovenskom kraji
Budovanie Veľkých Košíc
Až po druhej svetovej vojne sa na program dostalo plánovanie tzv. „Veľkých Košíc“. „Národný front vydal manifest za výstavbu Veľkých Košíc a pripojenie okolitých obcí k mestu. Súčasne sa uzniesol, aby regulačný plán mesta bol už zameraný na rámec Veľkých Košíc“, píše sa v denníku Východoslovenská Pravda zo dňa 23. novembra 1947. K vypracovaniu prvého návrhu smerného územného plánu mesta došlo v roku 1951. Jeho autorom bol český architekt a urbanista profesor Bohuslav Fuchs, významný predstaviteľ česko–slovenského funkcionalizmu.
Medzičasom sa v intraviláne mesta spustila postupná rekultivácia zastavaných priestorov. Začali sa zastavovať prázdne pozemky na Svätoplukovej ulici (bytovka ČSD), prízemné domy a rôzne skladiská na rohu dnešných ulíc Komenského a Slovenskej jednoty nahradili tehlové obytné domy. Novými stavbami bolo tiež nahradených niekoľko prízemných objektov v južnej časti Kuzmányho ulice a na Štúrovej ulici.
Socialistické hutnícke mesto Šaca – „Terasa“ pre HUKO
V roku 1954 Fuchsovu koncepciu v súvislosti s plánovanou stavbou Hutníckeho kombinátu (HUKO) prepracoval architekt František Kočí. Kolektív architektov pod vedením F. Kočího sa tiež podieľal na projektovaní tzv. Socialistického hutníckeho mesta, ktoré malo vyrásť na mieste vtedy ešte samostatnej obce Šaca. Vyrásť tu malo vyše dvetisíc bytových jednotiek a hutnícke mesto malo obývať takmer 15 tisíc obyvateľov, do značnej miery rodiny pracovníkov a budovateľov HUKA.
Osnova mesta bola rozvrhnutá do štyroch takmer rovnakých obvodov s vlastnými objektmi občianskej vybavenosti. V pravouhlom systéme založenia budov sa autori projektu snažili evokovať tradičné východoslovenské vretenovité ústredné námestie. V jeho strede mala byť umiestnená vežovitá dominanta celého mesta – budova národného výboru.
Obytné budovy tu boli navrhnuté päťpodlažné (typ T13) a trojpodlažné (typ T20). Malo ísť o objekty vystavané v duchu socialistického realizmu s dominantnými ozdobnými prvkami a balustrádami, ktoré poznáme zo sídlisk Košice I (Pasteurovo námestie) a Košice II (Zimná ulica, Jilemnického ulica).
Výstavba prvých typových bytov T20 na hlavnej triede budúceho hutníckeho mesta sa začala 20. júla 1951. Projekt HUKA však pre neujasnenú koncepciu skrachoval a z plánovaného mesta sa stihlo postaviť len niekoľko bytoviek na dnešnom Námestí oceliarov a Železiarenskej ulici.
Expanzia mesta na západnú terasu
Kočího návrh územného plánu Košíc bol v rokoch 1956 až 1957 prepracovaný architektmi Gabrínym a Grečom, no v tom čase nebola ešte stále ujasnená otázka hospodárskeho rozvoja mesta v ďalších desaťročiach. Až o rok neskôr, keď bola definitívne schválená výstavba Východoslovenských železiarní, sa mohlo pristúpiť k vypracovaniu definitívneho smerného územného plánu (SÚP) mesta. Ten bol predstavený v roku 1959 a jeho autormi boli architekti Kurča a Hladký zo IV. ateliéru Krajského projektového ústavu v Košiciach. Plán už vychádzal z projektov železiarní a komplexne riešil rast v mesta, s ktorým sa v súvislosti s VSŽ počítalo.
Nová výstavba Košíc bola v SÚP z roku 1959 umiestnená na západnú až juhozápadnú hranicu mesta, na tzv. terasu. Nové mesto však nebolo riešené ako satelit, ale ako integrálna súčasť Košíc ako celku. Prispelo k tomu najmä úzke previazanie so „starým mestom“ viacerými cestnými komunikáciami – cez Toryskú ulicu, Moldavskú cestu, Ulicu Československej armády i Vojenskú ulicu.
Terasa na Smernom územnom pláne mesta Košice z roku 1959. Zdroj podkladovej mapy: Dvadsať rokov investičnej výstavby vo východoslovenskom kraji
Príprava sídliska
V súbehu so SÚP sa pripravovali aj prvé zastavovacie štúdie „Nového mesta“ na západnej terase. Postup výstavby, jej etapizáciu a organizáciu spracoval Ing. Bořut zo Štátneho ústavu rajónového plánovania v Bratislave. Žiaľ, na tejto koncepcii spolupracovali ostatní partneri a organizácie len minimálne. K bližšej spolupráci došlo až v priebehu roku 1960, medzitým sa do spracovávania zástavbových plánov zapojili aj významní odborníci z celej ČSSR – napr. profesor Hruška a Ing. Steller z Bratislavy, doc. Krásný a Ing. Benda z Prahy či Ing. Staš zo Zlína. Spolupráca medzi nimi prebiehala vo forme seminára a jednotlivé svoje námety a návrhy vzájomne konfrontovali a vyhodnocovali.
V tom čase sa spracovávala zastavovacia štúdia nie len pre súčasný rozsah sídliska Terasa, ale pre celé územie od Kalvárie až po Šibenú horu a Verejný cintorín. Prvé ucelené štúdie zástavbového plánu tohto územia z dielne kolektívov Hruška–Steller a Hladký–Hruška si popíšeme v nasledujúcej časti seriálu.
Uverejnené: 9. mája 2012. © 2012, Fotokošice.eu. Všetky práva vyhradené. Akékoľvek kopírovanie článku alebo jeho časti je možné len s predchádzajúcim súhlasom autora.